Na Slovensku víťazili pravicové strany, resp. koalície len pri porážkach predošlých populistických systémov a zatiaľ za nimi všetkými stál len jeden muž. V čom bude pravica vždy zlyhávať a ako ich môžeme zrovnoprávniť s ostatnými politickými ideológiami?

Sloboda a Solidarita, Sme Rodina, KDH. To sú jediné relevantné pravicové strany pre parlamentné voľby 2020. Odhliadnuc od ich pozície na vertikálnej osi politickej mapy, tieto strany majú dokopy niečo cez 24 percent volebných preferencií. Keď zoberieme do úvahy fakt, že spomedzi týchto strán jediná aktívne presadzuje pravicovú agendu strana SaS, pretože ostatné sú atraktívne iba vďaka konzervativizmu a populizmu, ostáva nám jedna strana s 11 percentami, ktoré sú ohrozené aj popularitou Progresívneho Slovenska. Pravičiari ako ja sú teda na Slovensku menšinou a v takomto statuse quo aj vždy budú.

Hodnotový problém

Veľmi "polopatistické" vysvetlenie rozdielov fundamentálnych konceptov pravice a ľavice je, že pravica verí v tézu, ktorá tvrdí, že spokojnosť jednotlivca vedie k spokojnosti spoločnosti, pričom ľavicová je presne opačná - spokojnosť spoločnosti vedie k spokojnosti jednotlivca. Tu sa dostávame k veľmi jednoduchému problému, ktorým je hlavne prioritizácia morálnych hodnôt. Bežný človek bude vždy radšej počuť, že táto vláda postavila domy v rómskej osade, alebo zvýšila dávky v hmotnej núdzi aj napriek tomu, že koniec koncov to zaplatili všetci daňoví poplatníci bez toho, aby sa ich niekto pýtal. A prečo? Pretože v spoločnosti máme istý morálny blok, kde sa vyvažuje hodnota spokojného, bezstarostného života všetkými inými statkami dohromady. Rovnosť je vždy krajšie obhájiteľná ako spravodlivosť. A aj keď je pravica spravodlivá, ľudské city a emócie k nej spravodlivé nie sú.

Ekonomický aspekt

Poďme trochu zabŕdnuť do štatistík. V roku 2017 bola priemerná mzda 916 eur, no zarábalo ju len 45% pracujúcich. Vtedajšia miera nezamestnanosti bola 7,35%. Predpokladajme, že väčšina týchto ľudí by v prípade zamestnania zarábala tiež menej ako priemernú mzdu. To nám pridá asi 5% k 55% pod hranicou priemernej mzdy. Vychádza nám krásny pomer 60:40 ľudí zarábajúcich menej ako priemerná mzda. Vyskúšal som aj kalkulačku na openiazoch.zoznam.sk, do ktorej som vložil súčasnú priemernú mzdu (1013 eur) a vyšlo mi, že len tretina zamestnaných Slovákov zarába viac ako túto mzdu a len 14% obyvateľov v produktívnom veku zarába viac.

Ak berieme do úvahy, že každý pod hranicou priemernej mzdy profituje z existencie sociálneho štátu, keďže každý dáva štátu inú sumu v daniach z príjmu, ale dostáva naspäť hodnotu ktorá je rovnaká pre všetkých. A keďže je prítomná táto platová medzera, kde je viac ľudí ktorí zarábajú málo ako ľudí ktorí zarábajú veľa, a ak sa budú rozhodovať nad tým, koho budú voliť podľa tohoto, "chudobní" prehlasujú "bohatých" v pomere 2:1. V počte vždy ľavica predčí pravicu len vďaka rozdeleniu bohatstva.

Rozdiely medzi regiónmi 

V politických diskusiách sa často hovorí o "baštách" určitých strán. Tie súvisia s vyššie spomenutým bohatstvom, ale aj vzdelanosťou a prítomnosťou národnostných menšín. Pre toto porovnanie nám však budú úplne stačiť len pojmy vidiek a mesto. No ja si však ešte poupravím mesto na veľkomesto, keďže v podstate je malé mesto a dedina sociologicky podľa mňa jedno a to isté. Ak teda rátame reálnych obyvateľov bratislavskej a košickej aglomerácie, máme asi milión obyvateľov z čoho približne 750 000 pracuje. V porovnaní s ostatným Slovenskom je to 1/4 obyvateľstva. Môžeme povedať, že títo ľudia sú vačšinou vzdelanejší, a teda aj s vyššou intelektuálnou kapacitou ako ľudia v sídlach bez vyvinutej infraštruktúry. To znamená, že budú menej náchylní na sľuby populistov a takisto kriticky zhodnotia politické agendy jednotlivých hnutí. Avšak bohužiaľ, týchto ľudí je len štvrtina a stále budú za nich rozhodovať tí ľudia, ktorí žijú na dedinách a v malých mestách a tí budú vždy zlákaní vyššímí dôchodkami, materskými a obedmi zadarmo.

Ako ďalej?

Na vyriešenie tohto problému je, bohužiaľ, potrebná radikálnejšia zmena volebného systému, na ktorú súčasní politici nemajú odvahu. Či už by to bol dvojkomorový parlament, kde by sme do druhej komory volili vo viacerých volebných obvodoch a nie v jednom, alebo majetkový cenzus, kde by mal hlas človeka s vyšším príjmom vyššiu váhu, ako človeka s nižším. Vyššia právomoc krajov by takisto vedela rozložiť lepšie moc práve regiónom. Pretože žiaľ, momentálne systém kladie polená pod nohy pravici, a keby na jej čele stála hocijaká osobnosť, priazeň majority nikdy nedosiahne.