Tento článok neodpovedá na nijakú novú udalosť. Neodpovedá na nič, čo by sa dnes, alebo tento týždeň našlo v správach. Odpovedá však na myšlienku hlboko zakorenenú v slovenskej mentalite a verejnom diskurze. Je to myšlienka, ktorá sa objavuje pravidelne, no spontánne. Na sentiment, ktorý každému, správne mediálne vytrénovanému slovákovi prebehne hlavou aspoň raz za rok. Sentiment, ktorý nám príde ako univerzálny, a pritom je úplne provinčný. Možno práve preto.

Vždy, keď sa má Slovensko súdiť s Európskou úniou, alebo hocikým iným, našou mysľou má prebehnúť tá jedna myšlienka. To je hanba. A potom sa viníme, aká sme slovač neschopná čo sa musí zodpovedať, akoby za zločin, pred európskym tribunálom.

Napriek všetkému gaslightingu, toto nie je bežná reakcia. Snáď sa Angličania hanbia, keď majú prípad pred SD EÚ? Alebo Nemci? Alebo dokonca Poliaci? Hocijaký väčší, alebo aspoň sebavedomejší národ na takú udalosť reaguje tak, ako sa má. 

“Tak vyhráme. A keď nevyhráme, tak život ide ďalej a neubudlo z nás,” to je nielen normálna reakcia, je to najmä reakcia zdravá.

V prvom rade je to úplne bežnou súčasťou procesov medzinárodného práva, súdy sú arbitrážne a najmä s EÚ má prakticky každá krajina otvorených hneď niekoľko procesov. Nechať sa zatiahnuť na súd je taktiež bežnou súčasťou vyjednávania, a môže ísť tak dôsledok stratégie, ako neschopnosti.

V rade druhom si treba uvedomiť, že európske súdne procesy prakticky nikoho nezaujímajú, o to menej európsko-slovenské. Preto by sme v týchto situáciách vôbec nemali myslieť na optiku, na to, ako to “bude vyzerať”. Podstatné je, či vyhráme, a keď prehráme, či to stálo za to.

Sústredenosť slovákov a sloveniek na to, ako správanie našej republiky vyzerá, je podľa mňa obdivuhodné. Je to jedna z našich lepších demokratických vlastností ako národa. Avšak medzinárodné súdne procesy sú práve jedna vec, kde by sme o tom tak rozmýšľať nemali. To nie je o tom, že idem pred okresný súd a susedia si o tom budú šuškať, ale o tom, že využívame legitímny medzinárodno-právny mechanizmus, a je to vec medzi nami a Európou. 

Bolo by nám ostatne lepšie, keby sme mali trochu viac sebavedomia a necítili sa ako päťkár prichytený pri kecaní v zadnej lavici, ale ako plnohodnotný, suverénny štát. Možno by sme potom aj viac vyhrávali.