Pamätám si, keď sme v škole brali základy politológie. Učiteľ na tabuľu fixkou kreslil dlhú čiaru politického spektra a kreslil na ňu bodky. Vysvetľoval nám, že ak je v krajine dvojstranový systém, opozičné strany majú tendenciu približovať sa ku stredu. To celkom dáva zmysel, keďže strany bojujú o väčšinového voliča – teda, dávalo by to zmysel človeku, ktorý nepozoroval americkú politiku aspoň posledné desaťročie.

Prezident je outsider, ktorý radšej verí Putinovi ako svojim vlastným tajným službám, ľudia z jeho kampane boli v spojení s agentmi napojenými na Kremeľ, aby mu ponúkli špinu na oponenta, zatiaľ čo zbrojí ľudí proti všetkým inštitúciám, ktoré majú jeho moc kontrolovať (začínajúc médiami, končiac súdmi). Medzičasom sa hviezdami amerických demokratov stávajú socialisti, čo by bolo pred pár rokmi nepredstaviteľné.

Americká politika je fascinujúca, pretože je to sociálna psychológia na steroidoch. Spojené štáty sú extremne diverzná krajina, ktorej demokratická kultúra je úplne iná, než tá európska; ľudia sa tam skutočne cítia zapojení do demokratického procesu. Diskutovať o americkej politike je dôležité, pretože na nej vieme sledovať paralely s Európou, ale keďže sa nás priamo nedotýka, môžeme sa od nej učiť.

Je to ako veľmi náučná reality show so scenáristom, ktorý svoj vlastný seriál v skutočnosti neznáša, a v poslednej dobe to všetkým dáva najavo.

Politika identity

Aby sme pochopili, čím sa moderná americká politika líši od konzervatívnejších politických kultúr, mali by sme začať tým, ako si ľudia formujú svoje politické presvedčenie.

Kedysi to mali Američania jednoduché. Ľavicoví aj pravicoví politici sa v otázkach sociálnych práv líšili, no držali sa blízko stredu. Čo sa týka ekonomických otázok, demokrati boli za sociálne investície, republikáni za daňové úľavy pre podniky. Dnes zastávajú to isté, no fundamentálne iným spôsobom. Moderná demokracia už nie je o odpovediach, ale o hodnotách.

Obe strany začali viac angažovať svojich voličov, aby v nich vytvorili pocit, že sú so svojou stranou viac spojení. To napriek tomu, že paniaze majú v americkej politike väčší vplyv, než čokoľvek iné – priemerný kongresman strávi viac než 4 hodiny denne telefonovaním donorom, aby vyzbieral peniaze pre svoju stranu ^{[Washington Post]}, a lobbyingové skupiny financované korporáciami ovplyvňujú národnú legislatívu o ich vlastnej regulácii.

Bežné ekonomické otázky nedokážu zaujať dostatočnú skupinu ľudí. Preto sa zmenil spôsob, ako funguje politický marketing – namiesto targetovania voličov cez jednotlivé názory sa teraz snažia strany vytvoriť si vlastnú identitu, istý idealizovaný hodnotový rebríček, ktorý reprezentujú, a ľudí do týchto hodnôt zaškatuľkovať.

Obe strany sa zradikalizovali, a ak daná strana reprezentuje voliča v jednej téme, volič dostane na volebný lístok celý ideologický svetonázor ako bonus. Zároveň dnešná doba sociálnych médií a dvadsaťštyri-hodinového "breaking news" cyklu vytvára v ľuďoch istú urgenciu – pocit, že problémy, ktorým čelíme, sú vo svojej podstate vážnejšie ako tie, ktorým čelili generácie politikov v minulosti. Preto sú voliči ochotnejší akceptovať radikálnejšie riešenia a robiť kompromisy vo svojom politickom presvedčení, len aby presadili tie témy, ktoré ich skutočne zaujímajú. Znamená to, že demokrati a republikáni sú čoraz menej schopní nájsť spoločnú reč; na svojej ušľachtilej ceste k pevnejšej volebnej základni obe strany odtiahli centristického voliča na pomyselnej čiare až na okraj toho, čo dokáže akceptovať.

Zopár praktických príkladov: práva LGBT komunít chránila demokratická strana, takže sa začalo predpokladať, že LGBT ľudia musia byť demokrati. Ochrana ich práv sa pre republikánov stala strateným talking pointom. Väčšie financovanie armády zase podporujú národne orientovaní republikáni, a tak začali demokratov vykresľovať ako protiamerických. Súčasná politická kultúra vyzerá asi takto: ak niekto na protest proti rasistickej policajnej brutalite pokľakne pri národnej hymne namiesto státia, pľuje na hroby mŕtvych amerických vojakov, a ak je niekto proti zvyšovaniu daní, musí nenávidieť každú menšinu na kontinente.

Na jednej strane politického spektra sa predpokladá, že každý verejne známy človek je demokrat, na druhej strane sa zas vytvoril falošný obraz zabudnutého bieleho muža, ktorého z jeho "utrpenia" vytiahne len autoritatívny vodca, ktorý zbohatol na neplatení dodávateľov šikovnom biznis pláne. Toto je politický diškurz, ktorý dominuje v hlavnom prúde.

Američania sa dostali do bodu, kedy je veľmi nepravdepodobné, že dvaja blízki ľudia podporujú opačnú politickú stranu. Podľa prieskumu Pew Research Center až 55 percent silno liberálnych voličov tvrdí, že ak by zistili, že ich priateľ volil Donalda Trumpa, "vážne by to narušilo" ich vzťah.

Ako sa sem teda prvá svetová demokracia dostala?

Tvoja vina, moja vina?

Náš príbeh sa začína v roku 2008. V rádiu spievala Katy Perry svoj singel I Kissed A Girl, zatiaľ čo svetové trhy boli uprostred najväčšej hospodárskej krízy od čias tej, ktorá má názov Veľká. Táto kríza bola spôsobená chamtivosťou bankárov, ktorí investovali do fondov založených nekvalitnými hypotékami v období, kedy sa tvorila jasná bublina s nehnuteľnosťami. Keď sa na to pozrieme naspäť, tento krach bol celkom predvídateľný a spôsobila ho nedostatočná regulácia bankového sektoru.

Zároveň na post prezidenta kandidoval sympatický, mladý politik, ktorý prišiel ako progresívny outsider presne v ten správny čas. Reprezentoval to, čo voliči hľadali – zmenu a optimizmus. S jeho zvolením sa začala aj radikalizácia republikánskej strany.

Pre americkú pravicu toto nebolo dobré obdobie. Po ôsmich rokoch kovbojskej vlády Georga W. Busha mali na krku neúspešnú vojnu (morálne aj finančne), ekonomiku na kolenách, a prehrali voľby proti kandidátovi, ktorý bol viac naľavo, než boli pri demokratoch zvyknutí. Mali len dve možnosti – akceptovať porážku a vyzerať ako lúzri, alebo prejsť na ofenzívu. Vybrali si druhú možnosť.

Paradoxne, Obama bol ako prezident celkom centrista. Znižoval deficit (jeho sociálne programy stáli menej, ako republikánske daňové úľavy) , a pravidelne sa pokúšal s republikánmi spolupracovať. V tomto čase sa ale do republikánskeho mainstreamu dostala menšinová frakcia s názvom Tea Party (Taxed Enough Already, referencia na bostonský čajový večierok), ktorá v období masívnej krízy spôsobenej nedostatočným fiškálnym plánovaním odmietala akékoľvek daňové reformy. Novozvolený líder republikánov v senáte Mitch McConnell sa vyjadril, že "hlavným cieľom [našej strany] na najbližšie dva roky bude, aby bol Obama prezidentom na jedno obdobie".

Strana, ktorá odmieta hľadať kompromis, nemôže presadiť vlastné riešenia. Môže sa len sťažovať na tie cudzie.

Toto bolo naozaj netradičné – prvýkrát bolo primárnym cieľom politickej strany tvoriť opozíciu, a ani sa nepokúšať o spoluprácu. Odkedy demokrati dva roky po Obamovom zvolení stratili väčšinu v kongrese, nepodarilo sa mu presadiť žiadne významné legislatívne ciele, aj keď niektoré boli viac-menej nestranícke. Je v poriadku nesúhlasiť s opozíciou, no zahltiť verejnú debatu nekonštruktívnou kritikou – bez snahy presadiť vlastné názory férovým spôsobom – v poriadku nie je. V podobnom duchu republikáni prežili Obamových osem rokov.

Najlepší príklad tohto bol Obamov nominant na sudcu Najvyššieho súdu, Merrick Garland.

V americkom právnom systéme je tradíciou, že po smrti sudcu Najvyššiehu súdu má právo vybrať jeho nástupcu aktívny prezident, a kongres jeho voľbu rešpektuje. Podľa politickej ideológie prezidenta ide samozrejme o liberálneho či konzervatívneho kandidáta, no Garland bol relatívne kompromisnou a nekonfliktnou osobou. Napriek tomu McConnell odmietol Garlanda vôbec vypočuť, pretože išlo o kandidáta Obamu – toto bol v americkej ústavnej tradícii bezprecedentný krok, keďže nominanti by mali byť nezaujatí a od vlády nezávislí.

Stratégia bola teda jasná: neproduktívny obštrukcionizmus, ktorý mal navonok vyzerať silno. Fungovalo to. Išlo o legislatívne najmenej produktívny kongres v histórii USA. Bol to začiatok procesu, ktorý sa naplno rozbehol počas kampane v 2016-tom, a bola to strana Lincolna, ktorá ako prvá normalizovala dnešnú radikálnu politiku.

Keď je každý nespokojný

Establišment zlyhal – to bola atmosféra, ktorá vládla v spoločnosti pred voľbami v roku 2016.

V Obamovom prípade to bolo z časti kvôli tomu, že médiá vykresľovali falošný obraz jeho práce – na jednej strane vytiahol krajinu z masívnej krízy, ktorá sa zmenila na rekordne dlhý hospodársky rast, no na druhej strane nepriniesol takú zmenu, akú priniesť sľuboval (z veľkej časti práve kvôli obštrukcionizmu republikánov). Pomalý progres nerobí také dobré headliny, ako radikálna zmena. To je, mimochodom, jedným z kameňov úrazu väčšiny politikov.

Liberálni demokrati boli nespokojní, pretože Obama nebol dostatočne progresívny, zatiaľ čo kandidátka, ktorú si presadili stranícki insideri, vyzerala ako pokračovanie toho istého. Hillary Clintonová bola kariérna politička – ten typ politika, ktorý v každom štáte nasadí iný prízvuk, aby sa zapáčil, a sľúbi čokoľvek, čo ho v prieskumoch posunie o percento či dve vyššie. Na druhej strane, zatiaľ čo sa republikánska strany transformovala do svojej post-bushovskej podoby, pravicové médiá masírovali hlavy konzervatívnej voličskej základni. V ľuďoch starostlivo vytváral pocit, že ich krajinu niekto od nich ťahá preč, a je potrebné sa vrátiť späť k jednoduchším časom.

Vytvorili národniarsky obraz toho, čo je správne a nezmeniteľné, aj ak by to v logickej argumentácii neobstálo. Dobrý prikladom je zákaz predaja zbraní osobám na čiernom zozname tajných služieb. Ide o celkom prirodzenú vec, no tento návrh bol v konflikte s pravicovým naratívom slobody držania zbraní – podobne, ako mnohé iné, tiež padol za obeť dôležitejším ideálom.

Pocit, že nám niekto ukradol našu krajinu, sa šíril pomocou informačných bublín a názorových komôr, ktoré vznikali na sociálnych sieťach. Trpíme niečim, čo sa nazýva konfirmačný bias – človek má tendenciu veriť tým informáciám, ktoré podporujú jeho presvedčenie, a má problém akceptovať tie, ktoré doň nezapadajú. Sledujeme len stránky, ktoré zdieľajú obsah, s ktorým súhlasíme; tvoríme si vlastné naratívy, v ktorých sa navzájom vo svojich bublinách utvrdzujeme, pretože chceme cítiť morálnu nadradenosť nad oponentom. Ide o problém na oboch stranách politického spektra. Toto je problém, ktorý bol priamo vytvorený sociálnymi médiami – prvýkráť žijeme v dobe, kedy každý dostáva svoje informácie z iného zdroja.

V stave nespokojnosti je najdôležitejšia zmena, nie pomalý progres. Ťažko sa obhajuje status quo človeku, ktorý má pocit, že nie je reprezentovaný, a v roku 2016 sa necítil reprezentovaný snáď nikto. Toto dokazuje aj fakt, že mnoho voličov Bernieho Sandersa prešlo po jeho porážke do Trumpovho tábora, aj keď väčšina Sandersovho plánu sa prelínala s plánom Clintonovej. Keď ľudia chcú zmenu, zmenu väčšinou dostanú. Dôležité je v tomto prípade priniesť lepšiu verziu zmeny, v ktorej sa ľudia budu cítiť angažovaní. To sa podarilo Sandersovi, no Clintonovej nie; a keďže v americkom systéme majú reálne šance len dvaja kandidáti, toto je skutočný dôvod, prečo mohol v roku 2016 proti Clintonovej vyhrať snáď ktokoľvek.

Ktokoľvek, kto by si vytvoril imidž outsidera. Napríklad jeden ekcentrický zbohatlík, ktorý bol v minulosti dokonca demokratom.

Cesta k Trumpovi

Donald Trump bol len náhodný okoloidúci. Jeho cesta sa začala známym prejavom, v ktorom obvinil väčšinu susedného národa z kriminality a znásilňovania žien; konflikt predáva, a Trump získal miliardy dolárov vo vysielacom čase od médií zadarmo. Na základe jeho vyjadrení nikto v mediálnych kruhoch neveril, že má šancu vyhrať, a vysielanie jeho prejavov prinášalo sledovateľov. Dalo sa na ňom schuti zasmiať, a to mu prinášalo popularitu – problém nastal, keď získal momentum, a už ho nebolo možné cenzúrovať.

Politická korektnosť, ktorou boli viazaní iní kandidáti, u neho neplatila; naopak, jeho nevhodnými poznámkami ho spoznala širšia verejnosť. Urážanie rodiny mŕtveho vojnového veterána, vyjadrenie podpory diktátorom, pokus o xenofóbny zákaz vstupu celému náboženstvu do krajiny, či priznanie sa k sexuálnemu obťažovaniu na nahrávke. Nič z toho ho nespomalilo, pretože problémy, ktoré pravicové médiá vytvorili, boli zobrazené ako príliš urgentné. Kto má čas riešiť politickú korektnosť, keď vám niekto vašu krajinu doslova trhá z rúk?

Médiá vytvorili obraz, že aktuálne problémy sú natoľko akútne, že ospravedlnia akékoľvek morálne pochybenia – napriek tomu, že boli zveličené a vytiahnuté z kontextu.

A volič nasledoval. Proces vytvárania alternatívnej reality bol úspešný.

Radikalizácia strany dovoľuje vybrať najagresívnejší hlas v dave, amplifikovať ho, a následne ho normalizovať. Toto je spôsob, akým sa Trump stal novou tvárou republikánov. Jeho konfliktná politika sa relatívne rýchlo stala novým normálom.

Narozdiel od demokratov boli republikáni vo svojej ideológii jednotní a ochotní prehltnúť prakticky čokoľvek, aby riešili problémy, ktoré vo svojej bubline presadili. Vo svojej bubline načrtli Ameriku, ktorej existenčné problémy sú transrodoví ľudia používajúci vlastné toalety, a nie klimatické zmeny, chudoba, či kriminalita spôsobená extrémnou sociálnou nerovnosťou. Proti hodnotám sa ale nedá argumentovať, a toto bola veľká slabina demokratov.

Republikáni si osvojili Trumpov populizmus, pretože v kombinácii s dlhodobo budovanou nespokojnosťou verejnosti ním ľahko ovládli ľudí. Problémy sú amplifikované, riešenia zjednodušované; je ťažké človeka presvedčiť o reálnom riešení situácie, keď váš oponent vie všetky problémy zhrnúť do troch slabík.

Build-that-wall. Lock-her-up. Drain-the-swamp.

Nevadí pri tom, že Trumpov múr Mexiko nikdy nezaplatí. Nevadí, že Clintonová nikdy nespáchala trestný čin. Rovnako nevadí ani to, že Trumpova vláda obsahuje najviac lobbystov a miliardárov v novodobej histórii, pretože tieto fakty do troch slabík nezmestíme.

Nevadí to, pokiaľ je naša strana tá, ktorá vyhrala. Žijeme v postfaktuálnej dobe, v ktorej má každý právo na vlastnú realitu vrámci bublín, v ktorých žije. A pokiaľ sa nezhodneme na problémoch, ktorým čelíme, nebudeme schopní ich efektívne riešiť.

Ľavicový populizmus

Toto všetko vytvorilo podmienky na odpoveď demokratickej strany, ktorá sa v posledných troch rokoch posunula naľavo. Ekonomicky je dnes porovnateľná s európskymi stredoľavými stranami, no ako už sme zistili, v dnešnej dobe sa nedá získať voliča len abstraktným ekonomickým plánom; je potrebné budovať pocit identity.

Populizmus je problematický, no niekedy je potrebný, aby tvoril oporu "vyšším cieľom". V kontraste s trumpovskou nacionalistickou politikou, ľavicoví politici v USA momentálne získavajú voličov niečím, čo by som nazval americký sociálny populizmus.

Je zameraný najmä na menšiny a vytvára v ľuďoch pocit, že sú obeťou nespravodlivosti. Na jednej strane tento populizmus opisuje reálne problémy, ktorými trpia marginalizované komunity za následok dlhodobej politiky v minulosti. Na druhej strane ale potrebuje istý obraz nepriateľa, ktorý tieto problémy spôsobil – a tým od seba dištancuje celú časť populácie, ktorá väčšinou nerozumie tomu, ako zapríčinila utrpenie tej prvej skupiny. V prípade USA hovoríme o bielych mužoch.

Koncept white privilege určite existuje: zo socioekonomických dôvodov boli stáročia niektorí obyvatelia USA len obyvateľmi druhej kategórie. Aj ak už sú dnes po legálnej stránke zrovnoprávnení, stále sú v nevýhode, pretože privilégium sa prenáša generáciami. Bieli ľudia v USA bohatli na úkor menšín, a dodnes majú v Spojených štátoch oveľa lepšie zázemie, než ostatné rasy: finančne ^{[desaťkrát]}, infraštruktúrou ^[Guardian], aj čo sa týka vzdelania ^[podstatne].

Mnoho ľudí hovorí, že riešením nerovnosti je nepozerať sa na to, kto z akého prostredia prichádza. Popolárna fráza I don't see race by ale fungovala len vtedy, ak by sme nededili privilégiá od svojich predkov. Biely Američan z predmestia nemusí mať zlé svedomie z toho, že jeho predkovia vlastnili otrokov, no musí si uvedomiť, že z toho nepriamo stále benefituje – tým, že vyrastá v bezpečnej štvrti, nemusí riešiť existenčné otázky, pretože jeho predkovia boli zvýhodnení na trhu s nehnuteľnosťami, a má vzdelanú rodinu, pretože už generácie pred ním dostávali jeho predkovia príležitosti, ktoré nedostávali iní.

Určite nemôžeme za to, v akom prostredí vyrastáme, a toto prostredie má nepochybný vplyv na náš neskorsí život. Bolo by skvelé, ak by sme sa hodnotili len podľa svojich výsledkov, nezávisle od svojich privilégií – ale to by sme museli najprv vytvoriť svet, kde by všetci začínali na rovnakej čiare. Nikto netvrdí, že je nemožné vypracovať sa zo zlej situácie hore, no štatisticky je to jednoducho ťažšie. Všetci sme do istej miery obeťou okolností, a len empatiou sa môžeme snažiť o redukovanie nespravodlivosti. A práve empatiu zabíja politika, ktorá nás rozdeľuje.

Tu si môžeme všimnúť problém populizmu: vždy sa zakladá na generalizácii. Snaží sa osloviť čo najväčšiu skupinu ľudí a mať čo najväčší dopad, a tým často neopisuje presnú pravdu. Aj keď to tak väčšinou kvôli inštitucionalizovanému rasizmu nie je, existuje mnoho POC ľudí, ktorí sa rodia v lepšej situácii, než bieli Američania – a tým môže vznikať pocit krivdy. Toto je riziko generalizačného populizmu, ktorý izoluje skrz svoje ideály čoraz väčšiu skupinu ľudí.

Na druhej strane, nie všetci politici robia kampaň len na abstraktných hodnotách – napríklad Alexandria Ocasio Cortez priniesla radikálny plán menom Green New Deal, ktorý navrhuje prejsť na stopercentné využívanie obnoviteľných zdrojov do roku 2030, prestavbu americkej infraštruktúry, vytvorenie miliónov nových pracovných miest, a redukovanie deficitu zavedením 70-percentnej dane na najviac zarábajúce skupiny Američanov. Samozrejme, je to radikálny návrh, no priniesol do verejného priestoru čerstvé návrhy, a najmä vytvoril diskusiu, v ktorej sa dá pracovať s logikou a faktami, nie len abstraktnými hodnotami nacionalizmu či identity.

Čo sa týka progresívneho hnutia: v minuloročných midterm voľbách republikáni len ochutnali to, čo ich čaká, a jeho narastajúcu vlnu si na seba priniesli sami.

My verzus oni

Otázka, ktorú si populisti musia položiť, platí pre obe strany: čo je nadmerná generalizácia, a čo nie?

Podstata populizmu je, že čím viac ľudí sa cíti ako obeť, tým lepšie to je pre stranu, ktorá sa profiluje ako ich ochranca. No aj ak táto strana stojí za ušľachtilými hodnotami, ide o veľmi tenkú líniu medzi starostlivým populizmom, a vytváraním nenávisti voči skupine ľudí, ktorá je profilovaná ako umiernený nepriateľ.

Spojené štáty potrebujú progresívne reformy, no sučasné rozdelenie krajiny je veľmi zlým znamením a je neproduktívne. Aj keď populizmus a obštrukcionizmus do USA priniesli republikáni, obe strany dnes stavajú politiku viac na populizme, než na riešeniach — a toto je neudržateľné. Vedie to k radikalizácii a rozdeleniu ľudí, ktoré je urýchlené prehnanými reakciami médií a všadeprítomnými sociálnymi bublinami. Mali by sme teda podporovať snahy o vecnú diskusiu a pozorne sledovať trendy, ktoré nás rozdelujú za účelom získavania politických bodov.

Nezáleží na tom, koho podporujeme. Nezáleží ani na tom, či žijeme v USA, či na Slovensku.

Musíme sa sami seba neustále pýtať jednoduchú otázku: stoja naše ideály za to, čo sme ochotní pre ne obetovať? A ak áno, mali by sme byť pripravení ich vysvetliť.