“Nové päťdesiate roky.” Je to fráza, ktorá každý deň stráca na význame a prechádza do klišé. Deň čo deň sa z frázy stáva Blahizmus, automatický vypínač ľubovoľnej konverzácie. Na druhej strane sa názor normalizuje, aj keď zväčša len pre nenormálnu skupinu obyvateľstva. Cieľom tohto článku nie je presvedčiť niekoho, že sa v nich naozaj nachádzame. Netrúfol by som si totiž ani pokúšať sa presvedčiť niekoho v skutočných 50. rokoch, že žije v 50. rokoch. O to ťažšie by to bolo dnes, v omnoho elegantnejšom režime.

Za zrkadlom

Odosobniť sa od vlastnej doby je prakticky nemožné. Skúsme sa odosobniť aspoň od inej doby. Uvedomovali si ľudia, ktorí žili v 50. rokoch, že v nich žijú? Je to jedna z tých blbých otázok, rovnaká ako “čím to je, že tí dobrí vyhrali každú vojnu v histórii”. Tieto blbé otázky sú zväčša tie najlepšie (čo ale neznamená, že nie sú blbé). Pravda je zväčša taká. Stačí sa na sekundu povzniesť nad absurdné znenie otázky. Naozaj iba na sekundu. 

Predstavme si, že by sme niekomu v 50. rokoch povedali, že práve tú dekádu si bude národ pamätať, ako dobu najtvrdšieho útlaku, čistiek a strastí. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa rozosmial. On predsa buduje socializmus. Taký systém tu ešte nebol. On buduje mier a lásku a spoluprácu celého sveta.

A nie, nehovorím o Stalin-stalgistoch súčasnosti, ale o tých úprimných robotníkoch, ktorí dali mandát KSČ, a ktorí do nej, ešte z čistého idealizmu, vstupovali. Snáď sa zhodneme, že takí existovali, ba že ich vtedy bola väčšina. Pokiaľ teda pripustíme, že naivná výpoveď bola úprimná, ostáva nám druhá, nadväzujúca otázka. Boli všetci tí ľudia sprostí? Bolo by totiž neskutočne arogantné si myslieť, že áno. Jediné rozumné východisko je, že sa nechali oklamať. A nie, to nie je moment, v ktorom treba vykríknuť heuréka a vybehnúť na ulicu v župane. Je to myšlienka status quo. Je to tiež myšlienka, s ktorou sa vôbec nepracuje. 

Keď sme si už ale potvrdili banalitu tej myšlienky, môžme sa pozastaviť nad banalitami z nej vyplývajúcimi. Väčšina ľudí v 50. rokoch verila, že sú na správnej ceste. To neznamená, že verili, že zločiny režimu sú správne. Zväčša verili, že zločiny režimu neexistujú. Že do pracovných táborov sa naozaj posielajú kontrarevolucionári, zločinci, imperialistickí sympatizanti a buržoázne živly. Že človek, ktorý sa nechce vzdať majetku v prospech štátu, je hyena bez empatie, a do väzenia s ním. Že tí obesení v politických procesoch boli naozaj usvedčení zradcovia. Že Rádio slobodná Európa šíri nebezpečné dezinformácie a podkopáva stabilitu socializmu.

To posledné je kontroverzné, nepohodlné. Prečo? Pretože vtedy to bola pravda a teraz sú to lži. Aha, zabudol som. Tie ostatné, tie sú v poriadku. Tam sme totiž dostatočne obmenili slovník, aby sme chuť doublethinku necítili. Tak je to v poho.

Mimochodom, Rádio slobodná Európa financovala CIA. Áno, bola to tá správna strana, ale niekde tam na východe je Rus, ktorý verí, že tie peniaze pre Hlavné správy spasia strednú Európu. Teda, minimálne rovnako, ako ju chceli spasiť Američania.

Podpsi

Treba samozrejme venovať pozornosť aj tým druhým. Tým disidentom, ktorých si každý režim pasie, zväčša pre vlastné pobavenie. Tu totiž leží zakopaný najväčší pes nášho pseudohistorického premýšlania. Podpes. Je totiž nadmerne jasné, že kvalita disidentov je nepriamo úmerná odpornosti režimu. Akákoľvek podobnosť medzi súčasným režimom a tým predchádzajúcim je absolútne zrefutovaná jediným videom Martina Bavolára, ako obťažuje Mikulcovu sekretárku. Alebo škriakajúcou Krajníkovou a jej gastrosimpami. Alebo “mafiou”. Alebo negramotnými dezolátmi. Ono je ľahké veriť v režim, ktorého oponenti sú takí neskutoční chudáci. Komunizmus, na druhej strane, proti tomu stál sám maestro Havel, Budaj a Kňažko ako Michal a Gabriel, a ich anjelická armáda Chartistov. 

Iba, že by sme si pomýlili desaťročie. Alebo štyri. Nepleťme si novembristov s roľnickými šuhajmi, ktorých problém s komunizmom neboli jeho megalomanské ambície, ani útlak umelcov, ale to, že im chcel boľševik zobrať pôdu. To bola totiž realita disidencie v 50. rokoch, nie Havlov dobronáladový úškrn. 

Slovenskí umelci a inteligencia boli zväčša buď komunisti - ako chudák vymazaný Clementis, alebo dávno v exile - ako (nanešťastie fašista) Dilong. Tí roľníci, to boli nevzdelaní, často negramotní, často fašistickí Jozefovia Makovia disidencie. Dnes ich politická taxonómia klasifikuje ako dezolátov, prípadne jednobunkovce. Boli to oni, ktorými sa plnili vlaky do Jachymova. Tie obmedzené intelektuálne kapacity, ktorými disponovali, boli druhotriedne. Pokiaľ pre nič iné, tak pre svoje nepopulárne antikomunistické názory existovali na okraji civilizovaného života.

Je pochopiteľné, že si ten príbeh hovoríme inak, veď sme to nakoniec vyhrali. Netvárim sa, že ten môj je pravdivý. Iba, že je rovnako pravdivý.

Blatohrabi a persóny bez grátov

Predstavte si, že by ste čitateľovi Pravdy v 50. povedali, že mu klamú. Ako by reagoval? Asi tak, ako keď čitateľovi Nka poviete, že mu klamú. Nesťažujem sa, Nko si predplácam. A v 50. by som si predplatil Rudé právo. To neznamená, že jeden, alebo obe, nemanipulujú realitu, minimálne selekciou udalostí, ktoré pokrývajú. Neznamená to, že Nko nekritizuje povrchné časti režimu tónom, ktorý by si Pravda ani na jar 68. nedovolila. Demokracia znesie viac. Neznamená to, že niekde v OĽANO sedí cenzúrny výbor. Znamená to len, že každý režim má svoju tlač, a režimová tlač, ktorá si pod hlavičkou nepíše, že je režimovou tlačou, predstavuje relatívne podlejší fenomén. A na konci dňa sa všetci stĺpčekári zhodnú, že Matovič je lepší ako Fico, západ je lepší ako východ, a oni jediní poznajú pravdu skutočnú. Nehovorím, že nie, len že v Rudom práve si síce hovorili presný opak, akurát s tou poslednou časťou súhlasili úplne.

Nie je si správanie týchto publikácií v respektívnych dobách podobné? Zoberme si napríklad slovenskú príchuť tzv. cancel culture. Sú osoby, s ktorými sa nerozprávame, ktorých názory si nezaslúžia seriozitu. Lebo sú zlo. Väčšinou sú to buď tzv. náckovia, alebo komunisti. Výhoda tohto nálepkovania je, že nové podskupiny sa navzájom nenávidia, a zväčša sa nebudú obhajovať. Keby sa obhajovali, diskreditujú sami seba prostredníctvom asociácie s inou neprijateľnou skupinou, ako to bolo napríklad keď sa Fico zastal Kotlebu. Niežeby boli sami akreditovaní (myslím, že to je správne antonymum). Paradox národného bolševika v réžii oligarchie nikoho netrápi; sú z nich dobré trash moby.

Čo komu vlastne Ľuboš Blaha urobil? Seriózne sa pýtam. Lebo mám niekedy pocit, že musel podpáliť sirotčinec. Alebo minimálne niekoho zabiť. Nie, len hovorí nepekné veci. Pravdepodobne. Je ne sais pas. 

Mediálny lynč je ťažké identifikovať v "real-time", lebo je príliš ľahké sa uspokojiť s novým slovníkom, ktorý si každý privlastní. Vonkoncom na to sa žurnalisti trénujú. Keby musela Maria Edgeworth zažiť 21. storočie, možno by poznamenala, že najbližšie k pravde sa dostane ten novinár, ktorý nevie písať. Langue de bois spravidla definuje väčšinu diskurzu. Pokiaľ si tento článok vyslúži aspoň nejakú reakciu, bude pravdepodobne drevená. 

Ale odbočil som. Existuje určitý mediálny stroj, ktorý má politické ciele. Nie, to neznamená, že kope za konkrétnu stranu, alebo osobnosť. Žurnalisti majú predsa len hlbšie korene, ako politici, a striedajú sa menej. V dôsledku inherentnej seniority žurnalistov nastáva situácia, v ktorej politici obhajujú žurnalistov, a nie naopak. To, že žurnalisti sa politika zastanú len zriedka, vytvára dojem, že sú objektívni, keď sú v skutočnosti iba dôležitejší.

Ako každá dobrá ideológia, moderná objektívna neideológia (s veľmi silným názorom na úplne všetko okrem seba samej) trpí vnútornými protikladmi. Chce patriť tým vzdelaným a slušným, chce myslieť kriticky a vystríhať sa lži. Ale zároveň chce oslavovať emočné výlevy Tódovej. 

“Klamár, klamár, klamár! Prestaň klamať!” Tento záchvat je potom uvedený do histórie, ako žurnalizmus zasluhujúci Pulitzera, alebo aspoň Bielu vranu. V chvíli, kde sa všetci mimo radikalizovaných tzv. objektívcov chytajú za hlavu a pýtajú sa, ako sme si zaslúžili takúto anihiláciu kultúry a mravov, kde sa im údajne na súčiastky rozložený oponent smeje do tváre, je už nemožné sa otočiť. Zašli sme priďaleko. Tak je čas na tisíci článok o Ficovom nadchádzajúcom breakdowne, ktorý už je tentokrát naozaj, ale po desiatich rokoch už naozaj, čestné pionierske, naozaj za rohom. Redaktorka je nahá, ale beda tomu, kto to povie. Lepšie je to osláviť.

A tento stroj si vyberá svoje obete a robí svoje čistky. Vie niekto s dobrým svedomím obhájiť paralelné vyrazenie Blahu a Chmelára z Policajnej akadémie? Malo rozhodnutie čokoľvek spoločné s ich odbornosťou, alebo akademickým správaním? A otázka nie je, či bolo dobré, alebo zlé. Či ho podporujete, alebo nie. Je mi to v podstate jedno. Ľuboš Blaha je malý akademik v ešte menšom rybníku. Edo Chmelár je síce chytrý, ale jeho hlavnou disciplínou je irelevantnosť, ktorú hrá v druhej lige. Ale vyrazení boli, lebo sú politicky nepríjemní, nie lebo Policajná akadémia našla Oxfordského politológa na Blahovu stoličku, alebo historika práva a štátu, ktorý  by zdolal dve poschodia na jeden pokus.

Nesúdim, je mi to jedno. Napriek tomu to vyzerá, že na režim útočím, pretože jeho konanie opisujem slovníkom predchádzajúceho režimu. Ten slovník počas predchádzajúceho režimu nebol prerogatívny, ale deskriptívny. Rovnako, ako v starom grécku bolo slovo tyran titulom, nie popisom práce Igora Matoviča. Rovnako bude jedného dňa slovník súčasného režimu používaný pre satirizáciu a poníženie budúceho. 

Problém je, že povaha ľudí, na ktorých útočíme, je večne premenlivá a neistá. Je milión argumentov prečo práve tí, hentí tam vzadu, sú tí zlí. A prečo nie. A je to úplne jedno. Je úplne jedno, či sú to všetci do jedného boľševici, ktorí v tajnom laboratóriu napúšťajú telo Jozefa Tisa bioelektrinou, lebo im chýba SNP. Alebo či sú len proti vakcínam. Podstatná a definovateľná je iba povaha režimu samého. Jeho nepriatelia sú možno naozaj rovnakí, ako v propagande, a možno nie. Keby neboli, režim si ich takými urobí. Keď neurobí, tak takými už sú. Nec refert.

Niektoré režimy si ich robia a hľadajú, niektoré nie. Režim, ktorý si ich robí, si ich robí pre moc samú. Tento režim si ich robí. Ten v 50. rokoch si ich robil. Podobnosť je čisto morfologická. Cieľom tohto článku nie je podotýkať na paralely, kričať o Urválkoch a politických procesoch. Dokazovanie historického stavu ponechávam ako cvičenie čitateľovi. 

Neznesiteľná hlúposť diskurzu

Pokiaľ ste sa dostali až sem, a stále vehementne nesúhlasíte so všetkým, čo som napísal, zvážte jednu vec. Nemyslím to úplne vážne. Respektíve, myslím to vážne, ale s veľkými rezervami. Ale tam vonku, v našej podtatranskej republike, sú desiatky až stovky tisícov ľudí, ktorí to vážne myslia, a viac ako ja. Sú všetci títo ľudia len sprostí? Veľa z nich, štatisticky, áno. Vonkoncom nebudem ani popierať, že k týmto názorom sa dopracovali skôr omylom, alebo osobnou skúsenosťou. Veľa z nich nevie poriadne gramatiku (do tejto skupiny patrím tiež). 

Ale. Ale ak tí ľudia kričia o propagande, tak asi nejakú vidia. Asi cítia ten neustály odklon od reality. Nie že by v nej sami boli. Ale aká je pravdepodobnosť, že jedna strana diskurzu ostala ukotvená v realite, a druhá spadla z koncu sveta? A o koľko je toto menej pravdepodobná odpoveď ako možnosť, že už sme sa od reality odtrhli všetci. 

Netrúfam si nikoho presvedčiť, že sa mýli. Iba, že dojem, že práve moja strana je tá správna, nie je ničím unikátny. Je banálny a tautologický, a to aj pokiaľ by bol čistou náhodou pravdivý.

Vonkoncom jediný múr medzi správnym a nesprávnym naratívom je moc. Teraz máme moc my, vtedy oni. Len si nepriznávajme, že my sme vždy tí, ktorí majú moc, resp. že tí, ktorí majú moc, dostávajú právo byť "my". To, že my sme boli kedysi oni spravidla ovplyňuje iba príbehy, ktoré si hovoríme, a nie naše správanie. Neklamme si, že aroganciu dominantného naratívu ospravedlňuje hocičo iné, než schopnosť zaveliť kukláčom a vodným delám.

Radi si hovoríme, že to sú len radikálne opatrenia proti radikálnym hrozbám, ale prezentoval to akýkoľvek režim hocikedy inak? Človek by mal niekedy dojem, že Husák chodil na ČSTV a vysvetľoval, že aj keď používa neprimeranú moc, tak je to ok, lebo je komunista. Zabúdame, a je príjemné zabúdať, že na druhej strane zákopu boli prakticky rovnakí ľudia, aspoň ľudskosťou, a že pred telkami boli už ale úplne rovnakí ľudia vtedy aj teraz.

Nikoho neteší násilie v uliciach. Okrem psychopatov, prípadne Jara Naďa. Je ťažké nemať rešpekt pre tú úprimnosť. Nanešťastie to nie je úprimnosť, len absolútna radikalizácia. Sú si často podobné.

Všetci sme odsúdení na Baudrillardovskú hyperrealitu, v ktorej pravda a fikcia splývajú do jednej, stávajú sa nerozlíšiteľnými, a rovnako dôležitými. Želať si, aby si to niekto uvedomil, je asi priveľa, keďže by uvedomenie stavu podkopalo jeho schopnosť existovať. 

Na druhej strane svet patrí tým, ktorí si uvedomujú, že to, čo tlačia, možno nie je úplne pravda, ale v podstate na tom nezáleží. Týchto jednotlivcov je málo, a zväčša sú príliš múdri, aby to otvorene priznali čo i len sebe. Patrí medzi nich napríklad najmladší Šimečka, povolaním vnuk, vzdelaním primárne pražák. 

Hlavnou chybou tohoto napol-spiaceho establišmentu je jeho neschopnosť pochopiť slabosti vlastnej strany. Potreba karikaturizovať oponentov nevychádza z malichernosti, ale z ich nepochopenia. Z presvedčenia, že aby niekto nevajbil status quo, musí byť buď hlúpy, alebo zlý. Ako inak by predsa mohol pochybovať, veď má pravdu pred očami. Ibaže by nemal. Ibaže by svätyne establishmentu existovali najmä v ich mysliach. Systém operuje na základe náboženského oddania simulakrám. Čaputová je simulakrum štátnika, Demagóg.sk je simulakrum Fakulty pravdy UK. To neznamená, že niečo také niekedy existovalo, alebo existovať mohlo, ale znie to ako dobrý nápad, ktorý netreba čekovať o realitu. Nezávislí fact-checkeri sa potom môžu stáť kompromisom na ceste k ideálu, a ostávajú taktiež mimo potreby zmierenia s realitou.

Naneštastie tu vždy budú tí druhí, tí podpsi, ktorí možno tiež nerozpoznajú realitu, ale rozpoznajú nedostatočnosť simulakier. Toto opäť prezentuje nesmiernu výhodu pre establišment, lebo podpsi sú úplne bezradní, aspoň čo sa pravdy týka. Ich omyly a hlúposť sa preukazujú ľahko, lebo sú skutočné. To, že vychádzajú zo správneho inštinktu je druhoradé, a vždy sa na to akosi zabudne.

Obe strany tak môžu pretrvávať vo fiktívnych svetoch, ktorých jediná pravda je to, čo hovoria o svojich oponentoch. Tam totiž klamať netreba.

Pravý centrizmus a centrizmus pravice

Chiazmy sú zbytočné. Vytvárajú dojem chytrosti, ale dokáže ich generovať päťročné dieťa, alebo motivačný plagát. Existujú však dva centrizmy. Jeden je centrizmus klasik - presvedčenie, že všetci majú trochu pravdy a realita je niekde v strede. Druhý, hranatejší, je presvedčenie, že všetci sa predovšetkým mýlia, a realita neexistuje. Prvý je dostupnejší idiotom (v gréckom slova zmysle), druhý narcisom (taktiež v gréckom slova zmysle). Identifikovať pravdy a nepravdy vyžaduje podobné mentálne schopnosti, ale odlišné zručnosti.

Istá triezvosť pramení z uvedomenia, že pravda tu nie je to podstatné, lebo tú už dnes dokáže mať fakt hocikto. Hyperrealita je Model T pravdy. O pravdu sa dnes bijú rovnakí ľudia, ktorí považujú bohatstvo za funkciu počtu vlastnených automobilov. Dnes si naozaj môžete vybrať akúkoľvek farbu pravdy, ale vždy bude čierna.

Preto sa posledný krát zopakujem. Nehovorím, že to, čo sa deje je dobré, alebo zlé. Je to hlúpe. Je to zlé pre demokraciu. Ak máte radi demokraciu, je to zlé pre vás. Ak sa vám to páči, nemáte radi demokraciu. A v tom nie je nič zlé, je to väčšinový názor.

A opakujem, že neprijímam ani jeden naratív. Väčšina ľudí príjma ten prvý. Ľudia, ktorí prijímajú ten druhý existujú, ale zväčša iba na Facebooku. Oba sú hlúpe a, čo je horšie, potenciálne nesprávne.

Alebo možno, možno mal pravdu status quo rovnako vtedy a teraz. Rozhodne by som to nevylučoval.