Vjazd do Martina dnes vyzerá ako galéria slovenskej politiky. Za sebou tu stojí sedem bilbordov. Z každého nás vítajú vysmiate tváre s monochromatickým pozadím. Tu na vodiča skáče Hlinova plytká “Zmena”; Sulík sľubuje menej štátu; Kiska obťažuje ľudí svojím nabádaním k cvičeniu krčných svalov. Za dvoma identickými, digitálne prikrášlenými ikonami Pellegriniho stojí osamelá, pestrá tabuľa na bod zlomu. Len tak mimochodom. Aby sa nepovedalo.

Všetci už ten bilboard videli, je to niečo ako trafostanica - neestetická súčasť pozadia našich každodenných životov, ale v princípe už sme sa s tým zmierili. Je to bod zlomu. Je to zmena. Sú to noví politici. Chápeme. A koho to ešte zaujíma?

Naratív spájania vyhorel niekedy v minulom roku. Pár nových tvári sa pri tom stihlo pohádať, uraziť, prezliecť kabáty, a vyustílo to v dohodu o neútočení. Tá by bola užitočná aspoň na podloženie stola, kebyže je aspoň o trochu hrubšia.

PS/Spolu spadlo v prieskumoch z percent súťažiacich s ĽSNS na niekde medzi sedem a deväť. Pamätajme, že #Sieť mala viac. Grafiky v ktorých hrdo predvádzajú svoje preferenčné zisky už na Facebooku nezverejňujú. Ale nepoľavily len preferencie, ale aj kampaň.

Jedinú charizmatickú osobnosť v strane si zašili do prezidentského paláca, a úspešne tak ukončili osobnostný bankrot kaviarne. Vytvára to pocit, že práve pred tým bájnym, prisľúbeným víťazstvom, tých voľbách zlomu, aké tu od deväťdesiateho ôsmeho neboli, nám noví politici nevysvetliteľne vyhoreli.

Reklama, videá a bilbordy poľavili práve v čase keď ostatné strany kampaň len začínali. Zlaté dosky, na ktoré s požehnaním svätej Zuzany z Pezinka vyrili Bod zlomu už sú dávno zabudnuté. Možno je to tak aj lepšie. Sabatikál, ministerstvo ľudských práv či Lex Haščák nikdy nevyrižovali takú popularitu, ako polopatistická reklama o bytovej schôdzi.

Napriek tomu tu však nastala fascinujúca situácia. Najnovší z nových pôsobia, ako politickí dôchodcovia. Na kampaň prišli skoro, a do mikrofónu sa vykecali ešte pred koncertom. Nuž a teraz už faktor novinka vypršal, a tretina ľudí, ktorí by progresívcov koncom leta krúžkovali sa buď odsťahovalo ku Kiskovi, či vrátilo k SaSke a Matovičovi. Ešte aj Hlina si prilepšil na sklamaných respondentoch generických prieskumov.

Staré politické sily, ktorým progresívna vlna koncom leta preletela nad hlavou, začali opäť rásť. Pretože keď niečo počujeme a vidíme stále a bez prestávky, tak to počuť a vidieť prestaneme. Tak ako nevidíme vlastný nos, ktorý máme celý život medzi očami, tak nevidíme progresívcov pred nimi. Čo je naozaj obdivuhodné, je schopnosť politicky sa zbanalizovať za menej ako rok.

Nech už sú fakty akékoľvek, pravda je jednoduchá: bilbord na Pellegriniho zodpovednú zmenu pôsobí novšie, ako piata fotka Ireny Biháriovej na ružovom pozadí.

Najvtipnejšie je, že premotivovanosť nových tvárí mierila aspoň z časti na boj proti zlým skúsenostiam s #Sieťou, s ktorou zdieľajú farebnú schému a tváre. V pokuse presvedčiť ľudí, že sa jedná o solídny projekt a nie politický balón, hodili do kampane všetky zdroje, ktoré mali ešte skôr, než poriadne začala.

A tak to dnes vyzerá, že bodom zlomu bude sedempercentné minimum pre vstup do parlamentu. Je nesmierne vtipné, že strana, ktorá vyhrala prezidentské aj európske voľby dokáže klesnúť na hranicu zvoliteľnosti v šesťmesiacovom okne. Takémuto burnoutu strany konkuruje už snáď len Brexit Party Nigela Faragea.

Smer sa s majstrovskou vypočítavosťou rozhodol nové tváre ignorovať, a kampaň postavil proti Sulíkovi a Kiskovi. Nie je to preto, že na tých má viac špiny - obe útočné videá na Sulíka sú postavené na očividných klamstvách. Jednoducho preto, že najväčšia sila PS/Spolu bola nádej, ktorú na pár mesiacov zapálili.

Najdôležitejšou vecou pre úspech progresívnej koalície bolo vyzerať relevantne, čo sa im aj chvíľu darilo. No teraz, keď už veľký obnos peňazí vyčerpali, na program sa zabudlo a Smer sa tvári akoby snáď ani neexistovali, sa to zlaté teľa relevancie odobralo zase do inej maštale.

A tak si Boris diktuje podmienky spolupráce, Popradčan sa vidí v arcibiskupskom paláci a SaSka si môže opäť vydýchnuť, že prežila schizmu. Ešte aj Matovič si nakoniec to kreslo nechá, a slovenská politika pokračuje ako kedysi. Táto situácia nevypovedá o možných koalíciách po voľbách, keďže tzv. demokratická opozícia má stále skvelé predpoklady, no skutočnosť je taká, že rovnako rýchlo ako chlapci a dievčatá v modrom a ružovom do politiky nabehli, sa stali aj jej banálnou samozrejmosťou.

Pre všetko rečnenie o novej politike je z toho opäť tá istá reality show. Je pravda, že tejto sezóne eskalácia násilia a nové postavy pomohli, ale keď je po všetkom, nesie to pátos a zaujímavosť novej sezóny Oteckov.