Boris Johnson predstavil svoju odpoveď na ekonomickú stagnáciu a nastávajúcu recesiu: Nový údel pre Britániu. V podstate sa jedná o (vraj) bezprecedentné stimulačné investície do infraštruktúry. Budovať sa majú školy, cesty a nemocnice. Názov je (samozrejme) odkazom na Nový údel F. D. Roosevelta. Tu už sa ale o recesiu nejedná. Johnson vyvíja výnimočnú snahu asociovať svoj plán s respektívnym prezidentom - dokonca ich aj priamo nazývajúc Roosevelotvskými. 

Na tom ale nie je nič zvláštne: spoločenský konsenzus západu sa dodnes na Nový údel pozerá ako revolučný, a úspešný, balíček opatrení. V anglo-západnej mysli ostáva táto politika, aj po desaťročiach liberalizácie, akýmsi zlatým teľaťom; návratom k rastu a optimizmu, vykúpením z katastrofálneho kolapsu nespútanej laissez-faire paradigmy 19teho storočia. Zožať nostalgický (ak aj nepresne) pamätaný optimizmus je práve to, o čo sa Johnson svojimi chronickými odkazmi na Roosevelta pokúša. Optimizmus a akýsi bezodný (a možno až neopodstatnený) entuziazmus pre pokrok a rast boli a sú zakládnými kameňmi Borisovho brandu. Nachádzajú sa aj v podstate sloganov, ktoré sľubujú "level-upovať" Britániu, a "Stavať, stavať, stavať" (ktorý je mimochom okopírovaný od Duterteho. Vo všeobecnom kontexte sloganov by som ale odporúčal túto prekvapivo relevantnú Johnsonovu analýzu Churchillovej lexiky).

Návrat ku Keynesovi

Sám Nový údel predstavoval revolučný príliv stimulačného utrácania a sociálnych opatrení. Dnes asi najprekvapivejšia skutočnosť je, že priekopníkom tejto politiky, vychádzajúcej z myšlienok Mayndarda Keynesa a realizovanej najmä kádrom mladých Harvardských technokratov okolo Roosevelta, boli Spojené štáty americké. Amerika bola jedinou liberálnou demokraciou (toho času viac liberálnou ako demokraciou), ktorá sociálne opatrenia tej škály implementovala ešte pred vojnou. 

V Spojenom kráľovstve sa viera v sociálny systém a vedúcu roľu štátu v ekonomike uchytili až povojnovým volebným víťazstvom Celementa Attleeho. Nasledujúcie tri desaťročia stvorila najpodstatnejšie črty sociálnej Británie, od Národnej zdravotnej služby po zlatý vek Britských železníc. Pomohol aj nepredvídateľný rast západných ekonomík, ktorý sociálne reformy sprevádzal.

Keď teda Johnson sľubuje Nový údel, asociuje svoju politiku so sociálnymi opatreniami, ktoré si dodnes udržali istú popularitu, ale ktoré si najmä udržali imidž politiky, ktorá dokázala naštartovať rast v dozvuku devastujúcej vojny a krízy, ktorá jej predchádzala.

Potemkinovskosť celej situácie

Z politického hladiska je Johnsonova kampaň geniálna. Vynaliezavý branding umonžnil, aby konzervatívna a vždy ekonomicky liberálna strana zožala ľavicovú nostalgiu, niečo čo má veľký potenciál obzvlášť v tých predošle Labouristických malomestách, ktoré v decembri prebehli ku konzervatívcom. Konieckoncov sa nejedná ani o nijakú neúprimnosť; masívne investície do infraštruktúry boli podstatnou súčasťou politiky Nového údelu, a splodili napríklad impozantné priehrady, ktoré sa dodnes ťahajú stredom USA, vo väčšine prípadov bez potreby rekonštrukcie, či vážnejšej opravy. 

Johnsonova politika naozaj má potenciál priniesť na svet novú epochu Britskej infraštruktúry, ktorá bola v posledných desaťročiach prenechaná dômyselnému a postupnému rozkladu. 

Avšak, Nový údel nebol iba o cestách (tu by som podotkol že neuhasyťelný Britský dopyt po diaľniciach a rýchlostných cestách je do veľkej miery dôsledkom devastácie Bristkých železníc pod taktovkou Harolda Macmillana), či dokonca o počte škol a nemocníc. Iste táto politika vyždavala a bola neodlúčiteľnou od stimulačných verejných investícií, ale rovnakou dôležitou časťou reform bolo aj bezprecedentné rozšírenie sociálnych opatrenú. Počínajúc systémom Social Security a končiach Medicare, štát investoval do ekonomiky nie len pre dobro ekonomiky, ale preto, aby mohol financovať čoraz robustnejší systém istot. 

Najdôležitejšia časť Nového údelu pre Britániu je to, čo v nej chýba: hociaké sociálne opatrenia. Spojené kráľovstvo vedie Európu v sociálnych rozdieloch, a ekonomická kríza, ako to už chodí, bude mať najdevastujúcejšie dopady na chudobné a nízkokvalifikované časti populácie. Tí odkázaní na Britský sociálny systém ho už teraz nájdu obmedzený a preťažený, aspoň v porovnaní so západoeurópskymi náprotivkami. Nový údel podľa Johnsona možno postaví aj školy a nemocnice, ale nepostaví ani lekárov, ani učiteľov. Naliať peniaze do služieb, ako to urobil sám Roosevelt, sa Britskému premiérovi zjavne nechce. 

Tento fakt nie je sám o sebe prekvapivý; spomenuté opatrenia by neboli ani v charakteri, ani ku prospechu konzervatívcov. Je ale dôležité si uvedomiť plochosť tohto Nového údelu, ktorý si vzal za cieľ zachrániť ekonomike, ale nie nutne ľudí. Tí sa majú, ako obyčajne, na tajomnú mágiu tricke-down modelov.

V 18tom Brumairi Louisa Napoleona poznamenal Karl Marx, že história sa opakuje, najprv ako tragédia, potom ako fraška. V tomto zmysle predstavuje Nový údel pre Britániu akési perverzné prekrútenie Keynesianskej spási 30tych a 40tych rokov. Tak ako vtedy, je zdevastovaná trhová spoločnosť nútená obrátiť sa na štát, aby ju zachránil. Avšak teraz už spása nepríde v podobe služieb v prospech verejného blaha, či sociálnych istot. Príde iba ako vykúpenie (a ani to nie doslovné, ako sa to v pretrvávajúcom De Gaullistickom duchu deje vo Francúzsku) kapitálu. Štát, údajne prežitok minulých storočí, musí vstúpiť do epického diania a podržať večnú krivku rastu pred prílišným pádom.

Poznámka pod čiarou niečoho podstatnejšieho

Udalosti sami, ani tento povrche-subverzívny (ale v skutočnosti hlboko normatívny) postreh nie sú samozrejme nič nové. Takí veľkohlaváči tu už boli v 2008, a s lupou by sa nejaký našli aj vo svete čerstvo demoralizovanom krachom dot com bubliny. Čo ale stojí za pozornosť, je lesklý alobal, do ktorého je táto rana solidárnej spoločnosti zabalená. Boris Johnson, s obdivuhodnou obratnosťou Oxfordského debatéra totiž dokázal, podľa všetkého, predať toto kolo záchrany kapitálu ako návrat zlatého veku sociálnych istot. Entuziazmus a národný duch, ktoré sa Johnsonovy darilo a darí vytvoriť okolo politiky, ktorej konečným cieľom je liať požičané peniaze do súkromného sektoru sú, bez štipky irónie, výnimočné.

Avšak nie je potrebné pozerať sa na Nový údel pre Britského občana čiste negatívne. Budovanie infraštruktúry je dôležitá a v posledných desaťročiach zanedbaná povinnosť štátu. Lepšie cesty, viac škôl a nemocníc, to všetko môže Británii len pomôcť. Námietkyhodná je iba plazia vypočítavosť zvoleného brandingu.